Den 2. Urady.

11:00. Parada. Predtym sa este stihnem v meste naranajkovat a vybrat v banke peniaze...O 9:00 som nasadla do preplneneho autobusu c. 7. Ukazalo sa, ze listky sa nekupuju u vodica (informacia z cestovneho sprievodcu), ale u konduktora (zasadne zena). Tak som sa zacala tlacit od prednych dveri k zadnym. Aj som to zvladla a listok si kupila. A v zapati som zistila, ze som sa trapila zbytocne, konduktor by prisiel ku mne. Oni chodia stale hore dole po autobuse, to je jedno aky je plny. Verte mi, super job. Ale ta dama sa vedela presadit. Cesta trvala len necelych 45 minut. Myslela som ze odpadnem, tak v tom autobuse bolo horuco. Netusila som, ze je v Petrohrade zaciatkom aprila tak teplo. Nie vonku, len v uzavretych priestoroch. Vsetky su strasne prekurene. Ale aj pocasie bolo velmi pekne. Myslela som si, ze sa prihlasim v institute a pojdem na vyucovanie. Ale zivot prinasa prekvapenia. Okrem toho som zazila strasny sok a to som este neranajkovala. Konecne som nasla bankomat, na ktorom bola znacka zhodna so znackou na mojej karte. Ale automat mi nebol ochotny vydat peniaze. Najprv ???, potom lahka panika. Pani za okienkom bola sice velmi mila, ale pomoct mi nevedela. Vyskusala som iny automat. Na nom nebola moja znacka a peniazky som nedostala. Co teraz, zachvilu musim v institute zaplatit 24000 rublov. Rychlo som este spanikarila aj mojho muzicka doma v Koline, lebo som potrebovala cislo, aby som mohla zistit, co je s mojou kartou. On to cislo samozrejme nevedel najst. A uz bolo skoro 11. Tak som sa rozhodla ist do institutu a prihlasit sa. Moj drahy zatial doma hladal to cislo.Bolo uz 10 minut po jedenastej, ked so dorazila do institutu. Bolo mi to naozaj trapne. Hned v prvi den prist neskoro. Ale to si vobec nikto nevsimol, ten pan. K. z kancelarie c. 307, u ktoreho som sa mala prihlasit tam este nebol. Jedna mila pani ma hned poslala do kancelarie cislo 208. Tam som absolvovala vstupny jazykovy test. Pisomka trvala hodinu a v tom case A. nasiel aj to cislo. Po pisomke som cakala na vysledky a dlhu chvilu som si skratila telefonovanim s bankov. Vraj je s mojim uctom aj s mojou kartou vsetko v poriadku a mam to skusit este na inom automate, ale musi mat moju znacku. Tak uvidime. Dostala som vysledky testu a poslali ma do kancelarie 304. Tam nikoho nebolo a tak som sa, naivna aka som, spytala v koncelarii c. 305, ci nevedia, kde kolegyna je. Vyhodili ma bez odpovede, o ktoru so ziadala. Povedali nieco v tom zmysle, ze nie su informacka. Tak som sa vratila do kancelarie c. 307. Pan K. tam este nebol. Ze si mam sadnut a pockat 15 - 20 minut. Myslela som si, ze som zle rozumela. Ale nie, uz rozumiem hovorovu rustinu dost dobre. Tak som tam sedela a prichadzalo stale viac studentov, ktori ziadali o audienciu u pana K. O 12:45 prisiel pan K. so slovami: Dobre rano, deti. A najprv nakrical na jeho sekretarku. A to asi 10 minut. Potom som bola na rade ja. Ku mne bol mili a skasiroval 4700 za pozvanku a transport z letiska a este neviem za co. Dalsie veci so mnou vybavi D. (jeho sekretarka). Vedela som, ze to tu bude zabijak. Najprv to, potom toto, potom sem podpis a sem podpis a este sem a vsade, kde je hacik a potom pojdete autobusom a tam zaplatite a s potvrdenim sa vratite sem a internat zaplatite zase v inej pokladni. A nezabudnite 304. A ked sa koncne definitivne prihlasim v 307, pojedem este na cudzinecke oddelenie. Tam pojdem zase autobusom. Stratili ste prehlad? Ja tiez. Ale dali mi to aj v pisomnej forme. Na cudzineckom sa musim prihlasit v priebehu dvoch dni od prichodu. Takze dnes. Ale dnes maju nestrankove dni (pre M., to znamena maju zavrete). Dako uz bude. Bankomat mi bol tentoraz ochotny vydat 5000 rublov. Aky stedry. Teraz uz len najst tu budovu, v ktorej je ta pokladna, kde zaplatim internat. Budovu nebolo lahke najst, aj ked som satala priamo pred nou. Pomohli mi dve taiwancanky. Tiez hladali to co ja, ale nebali sa vojst do toho rozpadnuteho domu. Teraz najst kancelariu c. 20. Pani pri okienku, na dokladne skrytej vratnici, nam nevedela poradit. Ako dobre, ze tie kocky s Taiwanu tu ziju uz pol roka. Neboja sa nicoho. Behala som za nimi ako psicek. Za 5 rohom sme objavili c. 20 a okienko pokladne. Neviem ako to baby zvladli, ale za 15 minut sme boli na rade. Po nekonecnych otazkach, formularoch a podpisoch som smela ist zaplatit moju izbu. Pani v pokladni bola "nevyslovne mila". Este milsia ako pani v c. 20. Ale asi som v tom rozpoznala system. Slusne spravanie a ochota pomoct sa tu uradnikom prideluje podla toho, na akom stupienku v hierarchii uradu stoja. Pani z cisla dvadacat sedi v kancelarie a smie byt prijemna k 20 ludom za den (alebo nebyt neprijemna k 40), pani v pokladni sedi pri okinku a preto smie byt prijemna len k 5 ludom za den (alebo v utorok cely den). Radsej nechcem stretnut uradnika, ktory sedi este v mensom okienku. Ked som odtial vyliezla, musela som fakt revat. Nebola som sice hystericka, ale slzicky mi tiekli. 16:40. Mala by som konecne nieco zjest a ukludnit sa. A ist do c. 304. V 304 zase nikto nebol. Isla som do 307 a snazila sa zachovat klud. Po kratkom telefonate ma poslali naspat do c. 304. Pani z c. 304 bola velmi mila. Mala vlastnu kancelariu. Po navrate do internatu som zistila, ze spravkyna tam o 18:00 uz davno nie je. Az zase rano o 10:00. Tak uvidime co vybavime zajtra.A propos. Peniaze na kurz mam uz skoro pokope.