Den 1. Tak som teda dorazila do Petrohradu.

Teraz neprepadnut panike. Hladat telefon. Telefon som nenasla, ale mila pani v informacke mi ochotne zavolala do institutu, z ktoreho ma mali cakat a onedlho uz aj niekto prisiel. Odlahlo mi. Fakt. Musim sa priznat, z casu na cas som mala slzy na krajicku. Ale prvu prekazku som zdolala.Aj okolie mojho internatu mi pripominalo Bratislavu, Petrzalku. Len vo velkom. A este jeden rozdiel som nasla. Za 5 miut pomalej chodze som pri mori. Teda nie, ze by som si mohla nohy v morskej vode omacat, ale vidim more. Z okna mojej izby by som ho tiez videla, keby vyhlad netienila dalsia vyskova budova. Videla by som az do Finska. Internat je celkom ok a aj spravkyna je celkom prijemna. Dokonca je tu aj mala menza. Izbu si delim este s jednou dievcinou. Je to umelkyna. Vidiet to na prvy pohlad. Netusim preco si ludia, ktori sa povazuju za kreativnych, myslia, ze nemusia upratovat. Ostatne priestory ma na stastie na starosti upratovacka. Na jednu kuchynu a kupelnu je nas 5. Priestory su v podstate ciste a upratane. Len zachod som si este nemohla poriet, zevraj tam uz niekolko dni nefunguje elektrika. Ked sa chcem vycikat, je tam tma ako v rohu. Cele okolie je take zvlastne. Vsetko tu posobi ako pevnost, z ktorej pada omietka. Domy, stromy, zem. Vsetko ma tu istu farbu. Sedivo-bielu. Kde tu este lezi sneh, lad a vsade hrozne vela vody. Ale ked prejdem za ten posledny mur, rozprestiera sa predomnou nekonecna dialava. Tam je to more. Vecer, okolo 18:00 vykuklo spoza mrakov slniecko a mne bolo jasne - bude jar. Na pobrezi si vychutnavali posledne luce dna petrohradcania. Vo dvojici, alebo kazdy sam... Preco ale nevystupia z auta je mi zahadov. Az tak zima tu zase nie je. A po dlhej prechadke som si dozicila pampusik. Hmmm, taky bol chutnucky. Stmieva sa tu az okolo 21:30. Petrohrad sa mi zacina pacit.